Rubrika: Kultúra

Slovo múzeum pochádza z gréckeho slova músai, čo v preklade znamená miesto zasvätené múzam. Muse bola dcéra boha Jupitera (najvyšší boh, ochranca štátu) a bohyne Mnemosine (bohyňa múdrosti). Čiže slovo múzeum znamenalo miesto kde sa uchovávali svedectvá vesmíru.                                                                                                                                                                        Za predchodcu múzea, v našom letopočte, môžeme považovať malú miestnosť nazývanú  Studiolo či Wunderkammern. Boli to tajné miestnosti svätcov a panovníkov, ktoré slúžili na  zhromažďovanie cenností, šperkov, obrazov, drahých kameňov …

Tieto „štúdia“ slúžili ako útočisko pred vonkajším svetom v ktorom sa majitelia mohli venovať svojím štúdiám či úvahám. Neskôr počas 13. a 14. storočia okrem úvah, slúžilo aj ako miesto pre rozjímanie a pôžitok zo svojich vlastných kolekcií, ktoré sa rozšírili o medaile, mince a obrazy slávnych maliarov tej doby.

Medzi najznámejšie patrí napríklad Studiolo Isabelly d´Edste (Mantova) alebo Studiolo Cosima I de´Medici či Francesca I de´Medici ( Palazzo Vecchio, Florencia).   Ako prvý slovo múzeum použil Paolo Giovio (1483 -1528), keď si dal postaviť svoju vilu, kde umiestnil svoju zbierku portrétov. Portréty boli rozdelené do štyroch kategórii: 1, slávne osobnosti z minulosti 2, slávne osobnosti súčasnosti 3, umelci 4, panovníci a pápeži.

Už v 17. storočí sa nazývali múzeá, súkromné kolekcie princov alebo biológov, ktoré boli sprístupnené verejnosti.

Obdobie Iluminizmu položilo základy múzea ako ho poznáme dnes. Jeho princípy boli: zachovanie pamiatok, miesto pre štúdium otvorené všetkým, miesto, kde môžete spoznať aj iné vzdialené kultúry. Zbierky sú organizované a priehľadné. A s Veľkou francúzskou revolúciou bolo múzeum otvorené verejnosti bez ohľadu na sociálny status.                              (napríklad Múzeum Pio-Clementino vo Vatikáne)             
                                                                 
Ďalším dôležitým medzníkom v histórii je Napoleon, ktorý po každej razii prinášal do Francúzska umelecké diela ako triumf svojho víťazstva. Svoju rozsiahlu kolekciu umiestil do Louvre. Veľa umeleckých diel pochádzalo z Talianska, no po Viedenskom kongrese sa väčšina vrátila späť.

Napoleon položil základy univerzálneho múzea. Čiže múzeum, ktoré uchováva poznatky ľudstva (od vedy cez botaniku až po umenie ako také). Opakom ja národné múzeum, ktoré oslavuje len dejiny národa či štátu.                            

Počas Romantizmu múzeum predstavuje zrkadlo kultúry národa. Skvelým príkladom je napríklad Alte Nazionale Galerie ( Ostrov múzeí , Berlín). 19. storočie môže byť považované aj za obdobie rozmachu múzea.
Múzem sa opäť dostalo do verejného povedomia v posledných desaťročiach 20. storočia.

A medzi tie najprestýžnejšie určite patrí: Louvre, British National Museum, Ostrov múzeí v Berlíne či MoMA v New Yourku. V neposlednom rade netreba zabúdať, že aj domy umelcov či zberateľov spadajú do kategórie múzea.

Michelangelo Buonarotti, renesančný maliar a sochár, ktorý so svojou tvorbou začínal vo Florencii na dvore Medičiovcov. V jeho dielach môžeme jasne vidieť, že bol uchvátený antickými ideálmi krásy a antickými vykopávkami.

Jasným príkladom je napríklad David, ktorý bol pôvodne vytvorený pre fasádu dómu vo Florencii, no pre jeho veľkosť a majestátnosť, dostal čestné umiestnenie pre Palazzo Vecchio ( Florencia) a stal sa symbolom mesta.V roku 1496 na žiadosť kardinála Riaria odchádza prvý krát do Ríma. Práve toto je obdobie, kedy sa stáva slávnym umelcom vytvorí aj známu Pietu, ktorá sa nachádza v Bazilike San Pietro.

A čím je výnimočné toto súsošie Panny Márie a mŕtveho Ježiša? Prečo je považované za jedno z najlepších umeleckých diel Západu? Okrem perfektnej prepracovanosti mramoru, ktorá značí o vynikajúcich technických schopnostiach umelca , výnimočnosť Piety spočíva práve v jej originalite.

Pozorovateľ nevidí Ježišovu tvár no na druhej strane vidí krásu jeho matky. Panna Mária drží dospelého Ježiša, čo je úplná novinka, pretože dovtedy bola zobrazovaná len s malým dieťaťom v náručí. No inovácia tohto súsošia, ktorá je následne kopírovaná mnohými umelcami, spočíva v Ježišovom ramene. Práve toto padajúce rameno bez životnej sily sa stáva samotným symbolom smrti. Bezvládne rameno, ktoré poukazuje na fakt, že v tele už nie je žiadny život, aby ho udržala hore.

To, že Ježišovi nevidíme priamo do tváre, túto symboliku ramena ešte potvrdzuje. Navyše, je to jediné umelecké dielo podpisané Michelangelom. Na zadnej strane súsošia sa nachádza latisnký podpis:  MICHEL.A[N]GELVS BONAROTVS FLORENT[INVS] FACIEBATčo v preklade znamená urobil florentínec Michelangelo Buonarotti.

V maľbe je oveľa jednoduchšie znázorniť smrť, no v sochárstve bol tento akt nepoznaný. Je to súsošie, ktoré vo vás jednoducho vyvoláva emócie. Jednoducho umelecký zážitok, ktorý sa vám zaryje do pamäti.

Čínska kuchyňa je známa po celom svete pre svoju jednoduchosť a osobitý kulinársky štýl. Kladie sa v nej dôraz na čerstvé a sezónne suroviny, jedlá sú pripravované na malom množstve tuku, majú pestrú textúru a sú chuťovo aj vizuálne vyvážené.
V čínskej kuchyni existuje niekoľko spôsobov varenia a každá z techník je špecifická a osobitá:

1)Metóda „stir-fry“ (rýchle opečenie pri veľmi vysokej teplote)
Filety z hovädzej sviečkovej obalené v čerstvo namletom čiernom korení sú typickou surovinou pre opekanie. Potrebujete k tomu iba hlbší wok a ohybnú silikónovú stierku na obracanie.
Pri tomto spôsobe prípravy je dôležité nakrájať mäso, zeleninu, morské plody na tenké plátky alebo kocky aby sa rovnomerne opiekli. Ochucujúce zložky (sójová omáčka, soľ, iné korenie) sa pridávajú až tesne pred dokončením jedla.

2) Varenie na pare
Najkvalitnejší spôsob prípravy jedál pri ktorom sú zachované výživné látky a straty živín sú zredukované na minimum je varenie na pare. V Číne sa na to používajú bambusové paráky, ktoré sa dajú stohovať čo umožňuje pripravovať viac druhov jedál naraz.
Jedlo, ktoré príprava trvá najdlhšie je vždy naspodku, najbližšie k horúcej pare.

3)Pomalá príprava alebo tzv. „červené varenie“ (dlhé varenie pri nízkej teplote)
Táto jedinečná čínska technika sa používa predovšetkým na varenie tvrdších a väčších kusov mäsa a hydiny. Mäso je najskôr predpečené, potom sa k nemu pridá sójová omáčka, cukor, víno alebo sherry, zázvor, korenie piatich chutí, chilli, koriander a zaleje vodou alebo vývarom.
Konečná príprava trvá niekoľko hodín a jedlo sa môže podávať teplé aj studené.

4)Varenie „hot pot“
Čínsky „hot pot“ je považovaný za najjednoduchší spôsob z ostatných čínskych techník. Základom je miska alebo hrniec s ochuteným vriacim vývarom do ktorého sa ponárajú na tenko nakrájané kúsky mäsa, zeleniny alebo hríbov. Po uvarení sa kúsky vyberú a následne ďalej namáčajú do pikantných a korenených omáčok.
Vynikajúca je napríklad kombinácia čínskej brokolice s ustricovou omáčkou.